Medina Azahara (arabsky: مدينة الزهراء , romanized: Madīnat az-Zahrā , lit. 'the shining city') je ruina rozsiahleho opevneného andalského palácového mesta postaveného Abd-ar-Rahmanom III (912–961), prvý kalif Umajjovcov z Córdoby a umiestnený na západnom okraji španielskej Córdoby. Bolo to de facto hlavné mesto kalifátu v Córdobe, pretože v jeho múroch bolo srdce správy a vlády.

Mesto bolo postavené v rokoch 936–940 a zahŕňalo slávnostné prijímacie sály, mešity, administratívne a vládne úrady, záhrady, mincovňu, dielne, kasárne, rezidencie a kúpele. Voda bola dodávaná prostredníctvom vodovodov.

Hlavný dôvod jeho výstavby bol politicko-ideologický: dôstojnosť kalifa si vyžadovala založenie nového mesta, symbolu jeho moci, napodobňujúceho ďalších východných kalifátov. Bola postavená v Córdobe, pretože v rímskych dobách bola hlavným mestom regiónu (Betis); toto uľahčilo vládu emirátu a kalifátu z Cordoby, kým existovali nad Al-Andalusom. Predovšetkým to preukázalo jeho nadradenosť nad jeho veľkými súpermi, Fatimidmi z Ifriqiya v severnej Afrike, ako aj Abbásovcami v Bagdade. Legenda tiež hovorí, že bola postavená na počesť obľúbenej kalifovej manželky: Azahary. Komplex bol rozšírený za vlády syna Abd ar-Rahmana III. Al-Hakama II. (R. 961–976), po jeho smrti však čoskoro prestal byť hlavným sídlom kalifov. V roku 1010 ho vyhodili do občianskej vojny a potom ho opustili a mnoho prvkov bolo znovu použitých inde. Jeho ruiny boli vyhĺbené od 10. rokov 20. storočia. Vykopaných a obnovených je iba asi 10 percent zo 112 hektárov (0,43 štvorcových mi), ale táto oblasť zahŕňa centrálnu oblasť s „dvoma kalifálnymi rezidenciami, s príslušnými kúpeľnými komplexmi, dvoma šľachtickými rezidenciami a servisnými miestnosťami ... priestory spojené s palácovou strážou; niektoré veľké administratívne budovy ... mimoriadny súdny komplex, ktorému predsedala prijímacia hala ... veľké záhradné priestory a mimo tejto oblasti kongregačná mešita “.