مصر القديمة ( Staroveký Egypt )
Staroveký Egypt bola civilizácia staroveku v severovýchodnej časti Afriky. Rozkladala sa pozdĺž spodného toku rieky Níl, približne v rozsahu, ktorý má dnes územie modernej Egyptskej arabskej republiky. Egyptský štát vznikol približne okolo roku 3000 pred Kr. (podľa konvenčnej chronológie) politickým zjednotením Horného a Dolného Egypta prvými panovníkmi. Jeho dejiny prechádzajú radom stabilných ríší, rozdelených nestabilnými časovými úsekmi, ktoré sa nazývajú prechodné obdobia: Stará ríša starej bronzovej doby, Stredná ríša strednej bronzovej doby a Nová ríša neskorej bronzovej doby. Nepretržite sa rozvíjala takmer tri a pol tisícročí.
Egypt dosiahol vrchol počas Novej ríše v ramessovskom období, keď súperil s Chetitskou a Asýrskou ríšou a so štátom Mitanni. Jeho vplyv siahal od Sýrskej púšte na východe, k saharským oázam na západe. Najjužnejšou hranicou ríše bol v tomto období štvrtý nílsky katarakt. Po tomto období začal pomaly upadať. Čelil rôznym inváziám a niekoľkokrát ho okupovali cudzinci (napr. kanaánski Hyksósi, Líbyjci, Núbijci, Asýrčania, Peržania a macedónski Gréci) prevažne v období Tretieho prechodného a Neskorého obdobia. Nakoniec po smrti Alexandra Veľkého jeho satrapa Ptolemaios založil ako Ptolemaios Soter vlastnú ptolemaiovskú dynastiu, ktorá vládla krajine do roku 30 pred Kr., keď sa Egypt stal rímskou provinciou. Provinciálne obdobie neznamenalo úplný zánik egyptskej kultúry, ale jej nasledujúci vývoj bol natoľko poznamenaný vplyvmi iných kultúr, že nemožno hovoriť o samostatnom civilizačnom vývoji.
Jedným z faktorov, ktoré pozitívne prispeli k úspešnému účinkovaniu starovekej egyptskej civilizácie na svetovej historickej scéne, bola schopnosť prispôsobiť sa podmienkam, ktoré poskytovala rieka Níl. Predvídateľné záplavy a riadené zavlažovanie úrodného údolia vytvárali prebytky, ktoré mohli kryť sociálny a kultúrny rozvoj. Prebytočné prostriedky dávali štátu možnosť vynakladať ich na prieskum nerastných ložísk v údolí a v okolitých púštnych oblastiach, na vytvorenie nezávislého písma v ranom období, na organizáciu výstavby a poľnohospodárskych projektov, na obchod so susednými regiónmi a na vojsko, ktoré bolo schopné čeliť nepriateľom a presadiť egyptskú nadvládu. Tieto aktivity motivoval a riadil štátny aparát správcov, kňazov a pisárov vo faraónových službách. Spoluprácu a jednotu obyvateľstva si panovník zabezpečoval zložitým náboženským systémom. Úrodnosť nílskeho údolia spolu s efektívne štátom riadenými ľudskými a prírodnými zdrojmi dovoľovali starovekému Egyptu udržiavať si dlhodobú stabilitu, aká chýbala napríklad v nesúrodých štátnych útvaroch Mezopotámie. Okrem toho Egypt oplýval aj nerastnými surovinami. Jeho bohatstvo, ktoré spomínajú už starovekí autori, v skutočnosti dávalo možnosť širokému rozvoju štátneho zriadenia a kultúrnej spoločnosti.
Čítať ďalejStaroveký Egypt bola civilizácia staroveku v severovýchodnej časti Afriky. Rozkladala sa pozdĺž spodného toku rieky Níl, približne v rozsahu, ktorý má dnes územie modernej Egyptskej arabskej republiky. Egyptský štát vznikol približne okolo roku 3000 pred Kr. (podľa konvenčnej chronológie) politickým zjednotením Horného a Dolného Egypta prvými panovníkmi. Jeho dejiny prechádzajú radom stabilných ríší, rozdelených nestabilnými časovými úsekmi, ktoré sa nazývajú prechodné obdobia: Stará ríša starej bronzovej doby, Stredná ríša strednej bronzovej doby a Nová ríša neskorej bronzovej doby. Nepretržite sa rozvíjala takmer tri a pol tisícročí.
Egypt dosiahol vrchol počas Novej ríše v ramessovskom období, keď súperil s Chetitskou a Asýrskou ríšou a so štátom Mitanni. Jeho vplyv siahal od Sýrskej púšte na východe, k saharským oázam na západe. Najjužnejšou hranicou ríše bol v tomto období štvrtý nílsky katarakt. Po tomto období začal pomaly upadať. Čelil rôznym inváziám a niekoľkokrát ho okupovali cudzinci (napr. kanaánski Hyksósi, Líbyjci, Núbijci, Asýrčania, Peržania a macedónski Gréci) prevažne v období Tretieho prechodného a Neskorého obdobia. Nakoniec po smrti Alexandra Veľkého jeho satrapa Ptolemaios založil ako Ptolemaios Soter vlastnú ptolemaiovskú dynastiu, ktorá vládla krajine do roku 30 pred Kr., keď sa Egypt stal rímskou provinciou. Provinciálne obdobie neznamenalo úplný zánik egyptskej kultúry, ale jej nasledujúci vývoj bol natoľko poznamenaný vplyvmi iných kultúr, že nemožno hovoriť o samostatnom civilizačnom vývoji.
Jedným z faktorov, ktoré pozitívne prispeli k úspešnému účinkovaniu starovekej egyptskej civilizácie na svetovej historickej scéne, bola schopnosť prispôsobiť sa podmienkam, ktoré poskytovala rieka Níl. Predvídateľné záplavy a riadené zavlažovanie úrodného údolia vytvárali prebytky, ktoré mohli kryť sociálny a kultúrny rozvoj. Prebytočné prostriedky dávali štátu možnosť vynakladať ich na prieskum nerastných ložísk v údolí a v okolitých púštnych oblastiach, na vytvorenie nezávislého písma v ranom období, na organizáciu výstavby a poľnohospodárskych projektov, na obchod so susednými regiónmi a na vojsko, ktoré bolo schopné čeliť nepriateľom a presadiť egyptskú nadvládu. Tieto aktivity motivoval a riadil štátny aparát správcov, kňazov a pisárov vo faraónových službách. Spoluprácu a jednotu obyvateľstva si panovník zabezpečoval zložitým náboženským systémom. Úrodnosť nílskeho údolia spolu s efektívne štátom riadenými ľudskými a prírodnými zdrojmi dovoľovali starovekému Egyptu udržiavať si dlhodobú stabilitu, aká chýbala napríklad v nesúrodých štátnych útvaroch Mezopotámie. Okrem toho Egypt oplýval aj nerastnými surovinami. Jeho bohatstvo, ktoré spomínajú už starovekí autori, v skutočnosti dávalo možnosť širokému rozvoju štátneho zriadenia a kultúrnej spoločnosti.
Staroegyptská civilizácia ako prvá ťažila kameň v lomoch, robila prieskum lokalít a používala stavebné techniky, ktoré umožňovali výstavbu monumentálnych pyramíd, chrámov alebo obeliskov. Využívala matematiku, praktickú a účinnú medicínu. Stavala zavlažovacie systémy, poznala rozvinuté techniky poľnohospodárskej produkcie a stavala prvé známe lode. Priniesla egyptskú fajansu a technológiu výroby skla, nové literárne útvary alebo prvú známu mierovú zmluvu vo svetovej politike. Zanechala trvalé a nenahraditeľné dedičstvo. Napodobňovanie jej umenia a architektúry bolo v neskoršom staroveku rozšírené a dnes sú staroegyptské artefakty skoro v každom kúte sveta. Monumentálne pozostatky staroegyptskej civilizácie po storočia inšpirovali cestovateľov a umelcov. Archeologické objavy a nálezy v ranom období moderných svetových dejín umožnili neskorší vedecký výskum a následné ocenenie kultúrneho dedičstva starovekého Egypta.
